Nájsť Dočolomanského chalupu je hotová veda. Nenápadný domček sa ukrýva hlboko v lese pri Malackách. Pri vstupe do hory upozorní neznalého návštevníka tabuľa zákaz vjazdu a výstraha, že vstupom riskuje vlastný život. Riskli sme to a dobrých desať minút sa trmácali lesnou cestou. Priviedla nás na lúku, v pozadí ktorej sa črtali chatky. Ideálne miesto na odpočinok, povedali sme si. Ak ste niekto, kto potrebuje zmiznúť zo zrakov verejnosti a oddýchnuť si mimo zrakov zvedavých fotografov, zdá sa to byť ideálne miestečko. Postavili tu len zopár chalúp a ľudia sa tu dôverne poznajú - Takže keď sme medzi chalupy prifrčali na Fabii s bratislavským evidenčným číslo, hneď sme boli viacerým podozriví. Tadiaľto cesta nevedie, zhodli sme sa s fotografom, otočili auto a vypadli odtiaľ najrýchlejšie, ako sa dalo.



Deň prvý
Auto sme zaparkovali v bezpečnej vzdialenosti od chát, do vysokej trávy na úpätí hory. Zhodli sme sa, že v danej situácii nie je iná možnosť, ako priblížiť sa k chalupe zozadu cez les, aby si nás nik nevšimol. Dvaja típci vybavení profesionálnou fototechnikou v zašitej chatárskej osade na Záhorí by bez pozornosti domácich sotva prešli. A tak sme na seba navešali všetko, čo bolo treba, a vyrazili.
Fotoaparát, statív, objektív, strava, cigarety... To bol náš proviant na prvý deň! Vysokou trávou sa predieralo ešte celkom pohodlne. Postupne však pribudli popadané konáre, žihľava, kde - tu človek šliapol do mláky. Všetko sa to dalo zniesť. Vyšli sme na lúke, po ktorej sme hravo precupkali na opačnú stranu. Stále mierne učupení, aby si nás nikto nevšimol. Široko - ďaleko vládol božský kľud a aj najmenšie zachrapčanie haluze by nás mohlo prezradiť. Na opačnej strane lúky nás však uvítalo nemilé prekvapenie: potok. A v ňom studená voda! Voľky nevoľky sme si vyhrnuli nohavice, topánky s ponožkami pripevnili o batohy a opatrne bosými nohami vstúpili do mútnych vôd slovenského bulváru... ;o)



Jediným záchytným bodom pri pešom postupe lesom / potokom bola chata Dočolomanského chaty. Vidno ju aj z diaľky a vďaka zvláštnemu komínu sme ju dokázali identifikovať z bezpečných vzdialeností. Presun potokom sa podaril, aj na naše prekvapenie, celkom hladko. Postupne sme sa prečvachtali priamo pod Dočkovu chalupu. Šešť hodín sme stáli v ľadovej vode, keď široko - ďaleko nebolo iného miesta, odkiaľ by sa dalo fotografovať. Chalupa je obohnaná vysokým, nepriehľadným dreveným plotom. Miestom, ktoré natrvalo upútalo našu pozornosť, bol teda balkón - jediné voľne viditeľné miesto.
Čakali sme v potoku. Statív sa nám zabáral do piesku, tak sme ho podložili kusom hrdzavého železa, čo som našiel na brehu. Žihľavu, rastúcu pri Dočolomanského plote, sme umne zľahka osekali, aby sa nám zlepšil výhľad. Neustále sme sa krčili a striehli, či nám nejaký domorodec venčiaci psa pri vode neskríži plány. Našťastie sa nič nestalo. Nič doslova. Neodfotili sme ani jedinú momentku, snáď len s výnimkou nás dvoch šantiacich vo vode a pózujúcich s aparátmi v náručí. No boli sme rozhodnutí, že na druhý deň sa sem opäť vrátime! Nohy doráňané od kameňov a celé telá doštípané od rôznych druhov hmyzu nám za to stoja...

Deň druhý
Budík ma mal podľa pôvodného plánu zobudiť o piatej ráno. Ako vždy - zaspal som - a tak sme sa na miesto činu dostavili až okolo ôsmej. V okolí bol ešte stále kľud, dovolenkári predsa len nevstávajú veľmi skoro. Poučení prvým dňom sme sa však začali obzerať po trochu komfortnejšom mieste na založenie stanovišťa. Podarilo sa! Sersámy sme si rozložili v najhustejšej žihľave, odkiaľ bol výhľad priamo na Dočolomanského balkón, vchod a aj strešné okno chalupy. Pošliapali sme žihľavu, prestreli deku, pripravili techniku a čakali...



So zrakom upretým na balkón sme hypnotizovali dvere, okná, akúkoľvek časť chalupy, aby sa konečne otvorila a vyšiel Dočko aspoň v župane. Nič. Medzičasom sme sa niekoľkokrát naraňajkovali i naobedovali a stále nič. Kolega si odbehol za strom a nič. Iba čo ho vyplašil miestny pán venčiaci v diaľke psa, takže bol zvyšok dňa pomerne mĺkvy. Dočolomanský však stále nevychádzal, až sme začali hútať, či tam vôbec je. Ale zaparkované auto i občasné mužské hlasy vychádzajúce z dvora nasvedčovali tomu, že naša chvíľa príde!
A tá chvíľa prišla. Popoludní sme unavení a zničení hľadali polohu, pri ktorej by sa dalo driemať a pozorovať balkón súčasne. Ani pri najlepšej vôli či kaskadérskych pokusoch sme na nič neprišli, no pri letmom pohľade na balkón sme zazreli dym! Odkiaľ ten dym ide? Vystrčili sme hlavy zo žihľavy, natiahli krky a - Dočolomanský si spokojne pofajčoval v strešnom okne, na ktoré sme mali mizerný výhľad! Vyzlečený s cigaretkou v ruke si vychutnával výhľad! Vyskočili sme na nohy, namierili objektív, no kým sa ozvalo cvak, cvak, cvak, Dočko opäť zmizol dnu... Vedeli sme, že je dnu a keďže je tuhým fajčiarom, pauza medzi dvomi cigami nebude veľká. A tak aj bolo. Ani nie po piatich minútach sa z okna opäť vystrčila stará - známa tvár a spúšť fotoaparátu spustila paľbu: CMAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK! Šesťdesiatštyri takmer navlas rovnakých fotografií Michala Dočolomanského hore bez fajčiaceho v okne.

Tu je výsledok:



Viem, že pre mnohých je to, čo robíme, hyenizmom. Uvedomujem si, že veľa ľudí pri Novom Čase ohŕňa nos. A som si vedomý aj toho, že ma v diskusii znesú pod čiernu zem. Nech! Michal Dočolomanský je osobnosť, ktorá hazarduje s vlastným zdravím a ohrozuje svoje choré srdce. Snáď mu tento článok pomôže prestať so zlozvykom a bude medzi nami ešte dlho. A nabudúce ho odfotíme, ako v okne nefajčí, ale polieva kvety... ;o)